Našou krajinou v poslednom čase otriasli desivé udalosti zo Zochovej a Zámockej. Nevinné vyhasnuté životy sa nás viac ako inokedy dotýkajú spôsobom, akým boli ukončené. V jednom prípade neprimeraná jazda pod vplyvom alkoholu, v druhom chladnokrvná vražda. Mnohí v sebe pociťujú záplavy hnevu a rozhorčenia namierené proti vinníkom. Ťaží nás desivá predstava, že sa to mohlo stať komukoľvek z našich blízkych. Vyjadrujeme sústrasť a smútok s rodinami, ktoré sú týmito tragédiami postihnuté najviac. Len čiastočne si vieme predstaviť hlbokú bolesť, ktorú prežívajú rodičia zomrelých mladých ľudí. Všetci môžeme byť v modlitbe mlčky spolu s nimi zjednotení…
Vo verejnom priestore pozorujeme na uvedené udalosti rôznorodé emocionálne vypäté reakcie. Typickou známkou doby je, že prevládajú najmä tie búrlivé, veľakrát plné nenávisti a zlosti. Povšimnutiahodné je to, že miestami až nevraživé verbálne útoky sú namierené nielen proti priamym vinníkom, ale aj proti sociálnym skupinám, s ktorými bol osobitne útočník na Zámockej spájaný. Tak ľahko v týchto ťažkých momentoch vyslovujeme tvrdé a odsudzujúce slová, ešte viac rozvirujúce už tak dosť nepokojnú hladinu spoločenského života v našej krajine. Opätovne sa vyskytujú momenty, ktoré nás vzájomne rozdeľujú a stupňujú chaos. Po traume z pandémie a vo svete zmietanom vojnovou drámou na Ukrajine na nás dopadajú ďalšie trýznivé rany. Tentokrát si ich spôsobujeme sami, svojimi slovami. Zvažujeme dostatočne dôsledky svojich slov, ktoré hovoríme na adresu druhých? Uvedomujeme si, že aj slová sú mocnou zbraňou, ktorá dokáže človeku ublížiť?
Tragédia na Zámockej nás stavia pred mnohé otázky. Prečo sa stali obeťou mladého 19-ročného chalana členovia LGBTI+ komunity? Kde sa v ňom vzala toľká neznášanlivosť voči ľuďom inej ako tradičnej sexuálnej orientácie? Čo sa stalo, že tento mladý muž bol schopný tak brutálneho činu?
Nechcem tu vonkoncom rozoberať všetky možné príčiny. Veľa z nich je skrytých v hlbinách jeho duše a možno nikdy sa o nich nik nedozvie. Nemôžem sa však ubrániť pocitu, že Juraj K. prv, ako sa stal útočníkom a vrahom svojich obetí, bol obeťou najskôr on sám…
Ten dojem mám z informácií, ktoré sa objavili v médiách. Bol to človek, ktorý bol „uväznený“ na sociálnych sieťach. Práve v nich objavil svojich „hrdinov“, ktorí ho inšpirovali k činu. Zaiste, nemôžeme povedať, že sa to stalo kvôli tomu. Ani nechcem vytvárať unáhlené úsudky. Len Boh dokonale vie, vidí a pozná, a preto jediný je pravdivo súdiaci…
Koľkým z nás je obraz sociálnych sietí blízky? Nie je však len karikatúrou iného pravdivého obrazu?
Ako píšem tieto riadky, dostávam sa k slovám Svätého Otca pápeža Františka adresovaným mladým pri príležitosti blížiacich sa Svetových dní mládeže. Ich múdrosť je pre mňa znovu inšpirujúca, a preto načrievam aj pre vás.
Panna Mária otvára pre nás všetkých a osobitne pre vás, milí kamaráti, cestu blízkosti a stretnutia. Po anjelovom zvestovaní sa mohla Mária sústrediť len na seba, na svoje starosti a obavy vyplývajúce z jej nového stavu. Ale ona myslí skôr na svoju sesternicu Alžbetu. Vstane a vychádza na slnečné svetlo, kde je život a pohyb. Hoci anjelovo šokujúce zvestovanie spôsobilo v jej plánoch „zemetrasenie“, mladú ženu to neparalyzuje, pretože je v nej Ježiš, moc vzkriesenia. Vstane a dá sa do pohybu, pretože si je istá, že Boží plán je pre jej život tým najlepším možným plánom. Vychádza von a dáva sa do služby.
Mária je vzorom mladých ľudí v pohybe, nie nehybne sediacich pred zrkadlom a rozjímajúcich nad vlastným obrazom alebo „uväznených“ v sociálnych sieťach. Je úplne zameraná navonok. Je neustále v stave vychádzania zo seba k veľkému Druhému, ktorým je Boh, a k druhým, svojim bratom a sestrám, najmä k tým, ktorí to najviac potrebujú ako jej sesternica Alžbeta.
Mária je príkladom mladého človeka, ktorý nestráca čas usilovaním sa o pozornosť alebo uznanie druhých, ako sa to stáva, keď sme závislí od „lajkov“ na sociálnych sieťach, ale usiluje sa o skutočné spojenie, ktoré vychádza zo stretnutia, zo vzájomného zdieľania, z lásky a služby.
Pre Máriu bola potreba jej staršej sesternice výzvou. Necúvla, nezostala ľahostajná. Myslela viac na iných než na seba. A to dodalo jej životu dynamiku a nadšenie. Každý z nás si môže položiť otázku: Ako reagujem na potreby, ktoré vidím okolo seba?
Koľko ľudí na svete čaká na návštevu niekoho, kto sa o nich postará! Koľko starých ľudí, chorých, trpiacich, väzňov sociálnych sietí potrebuje náš súcitný pohľad, našu návštevu, brata či sestru, ktorí by prelomili bariéru ľahostajnosti.
Milí kamaráti, nemôžeme vyriešiť všetky problémy sveta. Môžeme však začať od tých, ktoré sú nám najbližšie, od problémov vo svojej rodine či triede. Matke Tereze raz povedali: „To, čo robíš, je len kvapka v mori“. A ona odpovedala: „Ale keby som to neurobila, oceán by mal o jednu kvapku menej.“
A tak otázka nášho života znie: Pre koho som tu? Na cestu k akému konkrétnemu stretnutiu sa vydám? Komu najbližšie odovzdávam Krista – najväčší dar svojho života?
Daniel Masarovič, riaditeľ cšm
